>>>Monique<<<

1. kapitola

Stretnutie

         Kráčala som preplnenou ulicou. Blížili sa Vianoce. Všade zhon, ľudia sa náhlili, nikto si nikoho nevšímal, iba sem-tam som začula nejaký pozdrav. Ja som nemala zdraviť koho. Nepatrila som medzi spoločenských tvorov. Radšej som bola utiahnutá v bezpečí svojho bytu. Priateľky som nemala. Počas školy ich pár bolo, lenže ich vysoké ambície sa v našom meste naplniť nedali. Odišli jedna po druhej, len ja som zostala, ani neviem prečo. S takýmito myšlienkami som svojou typickou nezúčastnenou chôdzou prechádzala okolo výkladov. A na to som aj doplatila. BUM! „Och môj Bože, prepáčte!“ Zvolala som a začala zbierať zo zeme obsah cudzej kabelky. „Mati?“ Zodvihla som pohľad a trochu nedôverčivo sa zahľadela na ženu predo mnou. „Teba som ale dávno nevidela!“ pokračovala dotyčná. Premerala som si pohľadom elegantnú ženu stojacu predo mnou. Bola veľmi pekná, hádala som jej okolo 30. Do očí, na ktorých mala už na pohľad veľmi drahé okuliare jej padali dlhé blond vlasy.   Hmmm, niekto ma tu pozná, chcela som vyhŕknuť: „To je síce pekné, ale kto sakra si?“  Ehm, počkať, to by bolo divné! „Pardon, ale nejak si ťa nemôžem zaradiť.“ „Heh, to ti verím. Dosť som sa zmenila,“ pokračovala neznáma známa. „Možno si pamätáš na strelenú čiernovlasú spolužiačku.“ Pri tej spomienke sa mierne pousmiala. Začalo mi to pomaly dochádzať. „Veva?“ spýtala som sa opatrne. Mierne prikývnutie ma presvedčilo o správnosti môjho dohadu. „Ale čo tu robíš? Pokiaľ si dobre pamätám, tak naposledy si bývala niekde v Kanade.“ Veronika pokrčila pekným noštekom. „No vlastne áno, asi pred týždňom som sa vrátila. Už ma tam nič nedržalo,“ hovorila trochu posmutnelým hlasom. „A napadlo ma, že by som sa mohla vrátiť sem.“ „Uhm, takže teraz bývaš v meste?“ Spomenula som si, že Nika sa odsťahovala do zahraničia s priateľom, takže sa jednoznačne niečo muselo stať, ale videla som na nej, že táto téma nie je práve vhodná, tak som do toho radšej nevyrývala. „Kúpila som si bytík neďaleko od miesta, kde som bývala kedysi dávno s rodičmi. Musím ti povedať, poriadne sa to tam zmenilo.“  „Vážne? To je skvelé!“ potešila som sa. Veronika patrila medzi moje najlepšie priateľky, a pravdu povediac, moja samota ma už trochu otravovala. Ona mohla byť záchranou z tohto nudného života. Veva sa zahľadela na hodinky a s miernym zamračením skonštatovala, že už musí ísť. „Ale vieš čo? Dám ti číslo, musíš sa mi ozvať!“  Vymenili sme si teda telefónne čísla a každá pokračovala svojou cestou. Ešte raz som sa otočila za svojou dávnou priateľkou a už trochu veselšie pokračovala v ceste domov.
            Veroniku som si pamätala ako veselé dievča. Z našich školských rokov mám tie najkrajšie spomienky. Zažili sme toho naozaj veľa. Spolu s Rebekou a Luciou sme boli vážne skvelá štvorka. Vtedy som ešte nebola taká utiahnutá. Pamätám ako po nás chalani išli. Bolo na čase vystúpiť z ulity. S touto myšlienkou som zabuchla dvere bytu. Ten večer sa mi zaspávalo neobyčajne dobre.