>>>Monique<<<

2. kapitola

Staré priateľstvá nehrdzavejú

            „Tak a to by bolo na dnes všetko. Prajem Vám príjemný deň.“ Ozvalo sa z rádia nasledované jedným zo súčasných hitov. Sedela som v kuchyni a popíjala z rannej kávičky, ktorú som si dopriala vždy tesne pred odchodom do práce. Premýšľala som nad dnešnými plánmi.
        Včera večer som volala s Veronikou. Z telefónu sa ozval veselý hlas: „Prosím?“ „Ahojky Nika, to som ja Martina,“ spustila som. „Áno áno, ja viem, už som rozmýšľala, čo sa toľko neozývaš.“ Vlastne som  bola celý týždeň dosť v zhone. No bolo v tom aj trochu strachu. Čo keď to už nie je tá Veronika, ktorú som poznala? Čo keď to už nebude moja stará priateľka? Ľudia sa predsa časom menia... No asi po týždni od nášho stretnutia som predsa len vzala do ruky telefón a vyťukala jej číslo.

„No vieš, nejak nebolo kedy.“ Svoje obavy som samozrejme nespomínala. „Tak čo? Nájdeš si čas na starú priateľku a pár babských klebiet?“ pokračovala som v rozhovore. „No to vieš, že áno!“ zvolala Veva radostne. „A čisto náhodou mám práve zajtra voľný večer.“ „Vlastne pracujem, ale že si to ty, tak požiadam kolegyňu, či by to večer chvíľu neutiahla sama,“ skonštatovala som a začala uvažovať nad miestom, kde by sme mohli zájsť, keďže som nerátala s tým, že Veronika má prehľad v tunajších podnikoch. “Tak to mi vyhovuje, neprekážalo by ti, kebyže vyberiem miesto? Minule som narazila na dobrý podnik.“ Hmmm, niekto sa tu rýchlo orientuje v miestnych baroch. Dohodli sme sa teda na čase a mieste stretnutia a po pár vetičkách sme sa rozlúčili.

            Dopila som posledný dúšok kávy, opláchla pohár a pomaly sa pobrala do práce. Asi 2 roky dozadu som sa zamestanala v jednej kaviarničke v centre mesta. Bolo to veľmi príjemné miestočko, kam chodievali vážne všetky generácie od mladých zamilovaných párikov až po milých starých pánov. Z personálu som si najviac rozumela s Evou. Bola odo mňa asi o 2 roky mladšia, trošku pri sebe, s večným úsmevom na tvári a veľká klebetnica. O všetkom vedela. Človek sa dozvedel všetko čo sa stalo, dokonca aj také veci, čo sa nikdy neudiali. Rozhovory s ňou boli príjemným spestrením inak nudných pracovných dní.

Ten deň som si zas vypočula kto sa s kým rozišiel, poroznášala pár kávičiek a presne o 6 som sa pobrala domov. Podnik, ktorý Veronika vybrala patril medzi tie lepšie a tomu som musela prispôsobiť aj svoj vzhľad. Navyše v ňom bola zvýšená koncentrácia pekných mužov. To si vyžadovalo malé posedenie pri zrkadle a  oprášenie schopnejších kúskov môjho šatníka.

            Niečo po 7 som vyrazila z domu. Krátkym telefonátom som sa ešte uistila o Veronikinej neskoršej prítomnosti a nezvyčajne veselo sa pobrala na miesto stretnutia. Čakala som pred vchodom asi 5 minút, keď sa dopracovala Nika. Po krátkom zvítaní sa sme vošli a vyhliadli si voľný stôl. Čašník bol veľmi rýchly, ledva sme si stihli vymeniť pár zdvorilostných fráz. Pri objednaných drinkoch sa rozhovor začal uberať priateľskejším smerom. Spomienky na stredoškolské výčiny nás naozaj rozveselili. „Pamätáš ako vtedy na chate chalani hodili Radka do rieky?“ spomínala s veľkým úsmevom na tvári. „Hehe, no jasné, na ten jeho drkotajúci úsmev nikdy nezabudnem!“ Obe sme vybuchli smiechom. Po hodinke rozhovoru a ďalšom drinku sme prešli k vážnejším témam.Veronika mi prezradila niečo o jej zamestnaní, zamestnala sa v jednej malej firme ako ekonómka, zariaďovaní bytu a dostali sme sa aj k dôvodu jej návratu. Priateľ ju nechal, kvôli mladšej. Čakala skôr zásnuby, ako rozchod, ale stalo sa. Potom nasledoval vyhadzov z práce...Všetko sa na ňu zosypalo. A tak je teraz tu. Samozrejme som nebola jediná, kto vyzvedal. Prebrali sme asi všetko čo sa dalo, tak sme sa začali venovať pozorovaniu okolia. „Vidíš tamtoho, ten má ale pekný zadok!“ „Ten pri bare ťa tuším pozoruje.“ A tak podobne. Proste sme sa skvele bavili.

            No čas nepustí, bolo treba pobrať sa domov. Po ceste sme sa dohodli, že si zavoláme a takúto jazdu si zopakujeme. S úľavou som musela skonštatovať, že Veronika sa ako priateľka veľmi nezmenila...


 

            .